Slavo Capek - Tušené pohyby v zóne šera

Pri rozhodovaní o autorovi VI. ročníka pokračujúceho projektu KOZMICKÝ DIZAJN v priestoroch Hvezdárne a planetária v Prešove, padla kurátorská voľba na bohato štruktúrovanú osobnosť autora Slava Capeka, ktorého diela z kurátorského pohľadu predstavujú súzvuk odbornosti, výtvarnej teórie a umeleckej výpovede. Koncepcia expozície bola tentoraz, v zhode s kurátorským zámerom, doplnená o autorské texty, ktoré v ďalšej rovine prinášajú rovnako intenzívny zážitok z vnímania diel, v mnohom ich rozvíjajú, doplňujú, umožňujú divákovi nahliadnuť do autorských zámerov, ale zároveň predstavujú aj samostatnú, nie menej hodnotnú rovinu autorskej výpovede. Paralelnosť slovnej a znakovej umeleckej výpovede v prostredí vedeckej inštitúcie má šancu vytvoriť akýsi „gesamstkunstwerk“, situáciu takú prepotrebnú pre celistvé vnímanie divákov z rozličných brehov publika, šancu pre vzájomné pochopenie.

Mgr. Slavo Capek (*1976) ukončil štúdium na Škole úžitkového výtvarníctva v Košiciach (odbor kameňosochárstvo). Pokračoval v jednopredmetovom štúdiu Výtvarnej výchovy na Katedre výtvarnej výchovy a umenia na FHPV PU v Prešove. Po magisterskom absolutóriu v r. 2000 sa takmer na 10 rokov stratil domácemu publiku v útrobách magickej Prahy, kde sa súkromne aj profesionálne venoval štúdiu odbornej literatúry, predovšetkým z prostredia architektúry. V súčasnosti pôsobí ako reštaurátor Oblastného reštaurátorského ateliéru v Levoči (PÚ SR v Bratislave).

Výstava TUŠENÉ POHYBY V ZÓNE ŠERA predstavuje výber prác z rokov 2007-2012. Z výtvarného pohľadu je to súbor takmer senzibilného dotyku ruky so stopou mäkkého výtvarného materiálu na papieri. Osobná disciplína pevnej linky kresbového prejavu, ale zároveň aj éterická vzdušnosť a pominuteľnosť rozochvených drobných stôp. Autor hovorí o „voľnom cykle pocitových kompozícií, oscilujúcich na rozhraní reality a abstrakcie.“ Vnímame ich ako citlivosť k dejom vnútornej a vonkajšej skutočnosti s osobitou symbolikou, ktorá sa opiera o jeho vzťah ku svetu, delí sa s divákom o intenzívne vnútorné prežitky, o pocitové polia plné emocionálnych a psychických obsahov. Jeho práce vznikajú na rozhraní rozumového konceptu s bezprostrednou nadväznosťou na vnútorne zážitky. Odestetizované a presne zaznamenané ako osobné zorné pole v konkrétnom momente. Tu má miesto aj jeho metaforická narážka na „krajinu šera, ako šifry či kódu, označujúceho prechod, prah medzi známom a neznámom.“ Autor sám hovorí, že „sa jedná o špecifický, ťažko opísateľný priestor, dimenziu, či bod, v ktorom sa strácajú jasné kontúry štruktúr rácia a otvárajú sa možnosti iných svetov a doposiaľ neznámych druhov komunikácie. Prechodný prah medzi vedomím a podvedomím.“

Exponovaný súbor diel sa skladá z niekoľkých inšpiračných okruhov:

Predovšetkým je to už spomínaný výrazný záujem autora o architektúru v širšom zmysle tohto slova „jedná sa o jej schopnosť niesť symbolické významy, duchovné presahy, či možnosť plniť úlohu abstraktného, samostatne fungujúceho umeleckého objektu.“ Pre Slava znamená tiež možnosti zobrazenia priestorových prienikov, prechodov, únikových tunelov, vchodov a plôch pre pohyb energií. Je to architektúra Univerza.

Potom to je literatúra „týkajúca sa mystických systémov rôznych kultúr, niektoré teologické témy, či metafyzika...V tejto súvislosti sa jedná skôr o prácu s asociáciami a pocitmi z týchto textov, nie o programové hľadanie zaručených odpovedí, či adoráciu preferovaných názorov a posolstiev..“ Často sú ukryté za jemný, inteligentný humor, nadhľad, ktorým autor odľahčuje situáciu, ktorej sa občas všetci zľakneme, racionálne ju odmietame, aj keď v podtexte duše by sme jej tak radi uverili.

Niektoré motívy rozvíjajúce tému dynamiky a rýchlosti „vznikli na pozadí subjektívnej imaginatívnej projekcie o vzdialených končinách vesmíru a neznámych kozmických dejoch, ktoré by sa tam mohli odohrávať.“

Osobná mytológia - hľadanie vnútorného svetla v podobe nečakaných a náhlych videní vlastného sveta, cez akési trhliny v priestore: „ Možno sa za tým všetkým skrýva len túžba nahliadnuť za rúško tajomstiev života v ich najrozličnejších podobách a nemožnosť ich odkrytia, o vzrušení z približovania sa k nim a o tom, ako nakoniec unikajú - ako vzduch z ruky, keď sa ho snažíme zovrieť v dlani... Ostávajú len odtlačky pableskujúcich blednúcich siločiar, miznúcich kdesi v šere, ako stopy po dejoch, ktoré sa stali strašne dávno a ako potenciálne navádzacie ,,cesty“ udalostí ktoré nastanú.“
(z rozhovorov kurátorky výstavy E. Vološčukovej s autorom výstavy S. Capekom (8. 11. 2012))

Na záver - pre mňa, ako jednu z mnohých bývalých pedagógov autora, je zadosťučinením stretnúť sa s kultivovanou tvorbou Slava Capeka. Verím, že ho v dohľadnom čase zaregistrujeme na ďalších fórach, na ktorých znovu prekvapí svojím osobitým videním stavu vecí, ktoré sú síce na dosah ruky, ale dobre schované pred pohľadom tých, čo nevedia a necítia.

PhDr. Edita Vološčuková, PhD.