O živote na Zemi a o jeho ohrození
Kataklizmatické zmeny v histórii našej Zeme často spájame so zánikom aj vývojom rastlinných a živočíšnych druhov a - s kozmickými zrážkami. S ohľadom na súčasné poznanie medziplanetárnej hmoty sa téma vesmírnych katastrof presúva z roviny sci-fi do perspektívy reálnych predpokladov toho, čo všetko môže priniesť budúcnosť. Najnovšie, už aj z obežnej dráhy sa dozvedáme, čím prešla naša Zem v minulosti.
Značnú gravitačnú anomáliu (maskot) objavili kozmické sondy v oblasti Antarktídy. Ďalšie letecké radarové snímky zistili súvislosť anomálie s existenciou krátera, ktorý nevznikol sopečnou činnosťou, ale dopadom cudzieho telesa. Zarážajúca je však veľkosť krátera, ktorá napovedá o obrovských rozmeroch impaktu. Zatiaľ čo vyhynutie dinosaurov spred 65 mil. rokov spájame s existenciou 10 km krátera (Chicxulub na Yucatane), Wilkesova zem na Antarktíde pod vrstvou ľadu skrýva stopu až po 50 km veľkom telese. Umiestnenie krátera vo východnej časti Antarktídy, južne od Austrálie malo pravdepodobne za následok rozpad vtedajšieho prakontinentu Gondwana a zatlačenie Austrálie viac na sever. Pre porovnanie uveďme, že Arizonský kráter vznikol dopadom, resp. explóziou porovnateľnou so 40- násobkom deštrukčnej sily atómovej bomby v Hirošime, čo bolo spôsobené objektom s predpokladanou veľkosťou iba 30 m.
V súčasnosti vieme zhruba asi o 20 000 blízkozemných asteroidoch, ktoré by sme mohli označiť ako potenciálne nebezpečné, a to čo sa týka ich dráh (blízkozemné), veľkosti (nad 140 km) aj rýchlosti, akou sa pohybujú. Doteraz najväčšie priblíženie veľkého asteroidu (D=250 km, v=33 000 km/h) za posledných 2 000 rokov bolo zaznamenané v januári 2008 pri vzdialenosti 538 000 km; podľa NASA sa malo jednať o najtesnejšie priblíženie do konca budúceho storočia, známeho asteroidu, ktorý bol prvý raz detegovaný v októbri roku 2007.
Ako nový favorit v ohrození Zeme sa javil asteroid Apophis s priemerom 320 m. Ten nás podľa optických pozorovaní mal tesne minúť v piatok 13. apríla 2019, ale teoreticky sa mohol so Zemou zraziť opäť 13. apríla, ale v roku 2029. Radarové pozorovania z Areciba (rádioastronomické observatórium, Portoriko) spresnili dráhu telesa na priblíženie k Zemi na vzdialenosť bezpečných 38 000 km. Že sa kozmické telesá nie vždy vyhnú vzájomnému stretu, o tom sme sa mohli presvedčiť už dokonca aj na vlastné oči. Len pomerne nedávno (1994) sme na TV obrazovkách sledovali zrážku kométy Shoemaker-Levy s Jupiterom. Snímky z vesmíru v tomto prípade autenticky dokázali reálnosť takéhoto ohrozenia planét zo strany asteroidov a komét. Pri dopade jednotlivých úlomkov kométy sa uvoľnila energia ďaleko presahujúca všetok jadrový potenciál pozemských zbraní.
Je nutné podotknúť, že napriek veľkému pokroku v pozorovacej technike nemáme zmapovaný priestor v blízkosti Slnka. Tu, na obežnej dráhe medzi Slnkom a Merkúrom, by sa mohli nachádzať tzv. vulkanoidy, pomenované podľa hypotetickej planéty Vulkán. Riziko reálneho globálneho ohrozenia sa tak zvyšuje a navyše - v niektorých prípadoch identifikujeme objekty a určujeme ich presné dráhy len niekoľko mesiacov pred tým, keď prekrížia obežnú dráhu Zeme.
Pre zachovanie ľudského rodu bolo sledovanie oblohy vždy užitočné; tá naznačovala roľníkovi okrem iného aj to, kedy má zasiať obilie a kedy zhora príde pohroma v podobe prietrže či ľadovca. Ubrániť sa pred „pohromou zhora” znamená dnes – koordinovať a podporovať pozorovania medziplanetárnej hmoty zo strany vedcov a vzbudiť o túto tému aj pozornosť tej najširšej verejnosti. Prebiehajúci Medzinárodný rok astronómie budú aj pracovníci HaP venovať podpore tých aktivít, ktoré priblížia návštevníkom témy zaujímavé aj osožné. A niektoré z nich, napríklad aj tie o živote na Zemi a o jeho ohrození, sa týkajú nás všetkých.
Podľa zdrojov z NETu spracoval Mgr. V. Kolivoška