Gagarin bol prvý
pokračovanie
100 minút strávených na zemskej orbite (108 minút sa uvádza celková dĺžka letu vrátane preletu atmosférou) neprebiehalo v absolútnom tichu, ako to popisujú autori niektorých sci-fi románov. Klimatizačné zariadenie, pumpy a čerpadlá svojím hlukom oznamovali, že si plnia svoje úlohy, aby život 1. človeka vo vesmíre nebol ohrozený. Po tom, čo Gagarinovo telo bolo pri štarte vystavené veľkému preťaženiu, nastalo náhle uvoľnenie bez uvedomenia si rýchlosti, akou sa stále pohyboval – 28 000 km/h. Konečne mal príležitosť obzrieť si Zem (z výšky približne 200 km) tak, ako ju pred ním ešte nik nevidel.
Dvadsať minút po štarte Vostok preletel celú Sibír. Odtiaľ trasa viedla ponad polárny kruh až nad severnú časť Tichého oceánu, kde si jeho pozíciu prevzali od poslednej pozemnej stanice na Kamčatke sledovacie lode na mori.
30 minút po štarte sa kabína Vostok dostala do zemského tieňa, v ktorom sa dalo vidieť oveľa viac hviezd ako na Zemi. O tom, ako aj o technických podmienkach letu nemal Gagarin možnosť referovať riadiacemu centru od straty signálu za Petropavlovskom. Nad južným Tichomorím sa zemská kontrola opäť prihlásila a nasledovali inštrukcie na vykonanie procedúry na návrat.
Loď Vostok mala prednastavené moduly správania, ktoré bežali v automatickom režime po tom, čo boli človekom na palube lode zvolené. Existovala tu možnosť manuálneho riadenia po zadaní číselného kódu. Ten však oficiálne Gagarinovi nebol zverený pre obavy lekárov z možného skratu v správaní v dovtedy nepreskúmaných podmienkach bezváhového stavu. Na automatickom režime riadenia trvala aj tajná služba, aby sa zamedzilo možnosti vedomého zlyhania a zámerného pristátia mimo územie ZSSR. „Prebehnutie na druhú stranu” prvým človekom vo vesmíre by bolo absolútnym znemožnením Sovietskeho zväzu pred celým svetom.
Po 79 minútach letu začali brzdné rakety spomaľovať kabínu lode letiacej nad západnou Afrikou. V tomto momente si Gagarin začal uvedomovať, s akou veľkou udalosťou sa odteraz bude spájať jeho meno. V tom čase sa správa o lete prvej vesmírnej lode na palube s majorom J. Gagarinom, občanom ZSSR, rozšírila po celom svete. Jeho vlastná rodina tomu nevedela uveriť, odchádzal predsa (v hodnosti poručík) na služobnú cestu a teraz – novinári im lezú do izby oknami a každý rozpráva o Jurovi ako o národnom hrdinovi.
Triumfálny návrat J. Gagarina z kozmu (12.4.1961, 8:55 SEČ, Saratovská oblasť, Rusko, ZSSR) predznamenal prudký obrat v celom jeho nasledujúcom živote. Nastáva obdobie nekonečných stretnutí s mnohými ľuďmi – sú to vystúpenia na oslavách, vojenských prehliadkach, besedách a návštevy na oficiálne pozvania krajín celého sveta. Ako neskôr spomína jeho blízky kolega a priateľ G. Titov, aj túto úlohu zvládol Jurij bravúrne. V styku s predstaviteľmi významných štátov jednal so šarmom a taktom jemu vlastným a neustále zdôrazňoval potrebu uznať zásluhy nie jednotlivcovi, ale miliónom – technikov, konštruktérov, robotníkov a celej spoločnosti. Spoločenské povinnosti prerušili leteckú kariéru Gagarina na niekoľko rokov a prichádza zložité obdobie jeho života.
Pod vplyvom udalostí, ktoré nastali po odvolaní N. Chruščova z pozície najvyššieho predstaviteľa štátu, prestáva cítiť úctu a vďačnosť k strane (Komunistická strana ZSSR) a náhlou smrťou S. Koroljova prichádza o blízkeho priateľa ďalšiu významnú osobnosť svojho života. Po roztržke s Chruščovovým nástupcom Brežnevom, ktorého Gagarin viní za Komarovovu smrť, zapríčinenú predčasnými skúškami novej lode Sojuz (1967) sa J. Gagarin dostal do zložitej situácie, keď začal vnímať kriticky veľa vecí vo svojom živote aj v celej spoločnosti. To sa stalo nakoniec aj predmetom špekulácií, či jeho náhla smrť (27.3.1968) pri dodnes nevyjasnenom leteckom nešťastí nebola zinscenovaná politickými kruhmi.
Mgr. Viliam Kolivoška